*Slovenský Svet Slashu*

Nenávidím matiku. Tieto dve slová sa mi opakovali v hlave so železnou pravidelnosťou od momentu, keď som opustil školu a hodiny mi nad hlavou odbili sedem, až po okamih, keď som sa dostavil k rodinnému krbu, ktorý reprezentoval elektrický ohrievač v chodbe. „Už si doma, zlatko?“ zaspievala matka neznámu áriu. Hm, asi prešla na vyšší level hry Ako sa zbaviť syna do dvoch týždňov, napadlo mi okamžite a vyzul som si topánky spôsobom, ktorý som mal najradšej: rozviazať, odhodiť a odkopnúť z cesty. „Daj si, prosím, tie topánky do poriadku,“ usmiala sa milo a veľmi nahlas. Premeral som si ju vo svetle, ktoré sa linulo z kuchyne: ešte stále bola v pracovnom, čo značilo, že mala na sebe kostým, šatku a kilo mejkapu. Potom pristúpila bližšie, objala ma a do ucha mi zašepkala: „Opováž sa správať nejako neprimerane a nechci vedieť, čo sa stane.“ Ktokoľvek, kto nepozná moju matku, by si povedal, že ide len o vyhrážanie, ale bohužiaľ, ja som si tento luxus dovoliť nemohol a preto som len prikývol a úhľadne som odkopol topánky niekam nabok. „A teraz ti predstavím nového otecka. Ja viem, že sa už nemôžeš dočkať...“ zavyla otrasne medovým hlasom a ja som prevrátil oči: chlap, ktorý jej na toto skočil, musí byť minimálne päťdesiatnik a k tomu mentálne zaostalý. „Takže, Shimazawa-san, toto je môj syn, Ichiro,“ podujala sa k predstavovaniu a postrčila ma do obývačky. Naozaj to bolo treba... v momente, keď povedala to meno, akoby som primrzol k podlahe. Nepochybne reagoval rovnako aj on: sedel v kresle, jeho košeľa niesla stopy po frontálnom útoku mojej matky a čumel na mňa absolútne vymletým pohľadom. Kazuo. Chlap, s ktorým som ešte včera spal. „Nenávidím ťa,“ precedil som pomedzi zuby a vrhol som sa ku dverám mojej izby. Nepamätám sa, ako som sa dostal cez moju matku, ale myslím, že som použil pomerne násilné metódy odstránenia prekážky z cesty.  „Otrasné. Jednoducho otrasné,“ zhodnotil Hikari-sensei moju písomku a hodil ju predo mňa na stôl. Znovu som bol po škole: Kazuo sa neprestajne pokúšal zavolať mi a keď mi telefón najprv zazvonil, potom sa rozvibroval a nakoniec ešte aj zablikal, Hikari-sensei mi tento diablov prístroj po druhý raz v priebehu dvoch dní zhabal a nariadil mi trest. „Na zadnej strane toho zúfalého pokusu o písomku máš adresu. Príď ku mne zajtra okolo jednej, vysvetlím ti to ešte raz, pretože sa mi zdá, že si nepochopil pointu celého riešenia.“ „Uhm...“ vydal som súhlasný pazvuk a zamračil som sa na znaky na papieri. Mal pravdu: netušil som, o čo tam ide, pretože vo chvíli, keď to vysvetľoval, som riešil svoje životné problémy. Nemal som bohvieakú chuť baviť sa s ním, takže som zhrabol papier a vstal som s úmyslom odísť a podrezať si žily. Zastavila ma ruka na pleci: „Trápi ťa niečo?“ Nič, až na to, že chlap, s ktorým spávam, bude o dva týždne môj nevlastný otec, preletela mi mysľou celkom trefná odpoveď. To, že bola naozaj trefná, mi potvrdili aj senseiove oči, ktoré nabrali veľkosť stredne veľkých kotlov. „Eh... teda... tvoja úprimnosť... hmm...“ vyjachtal a mne docvaklo, že som asi niečo povedal príliš nahlas. Nemalo však zmysel zapierať, takže som sa to rozhodol otočiť vo svoj prospech: „Som na strednej a som na chlapov. Úžasné, však?“ opýtal som sa s vynikajúco zahranými potlačovanými slzami. Hoci práve toto ma trápilo najmenej, Hikari-sensei sa chytil a znovu ma povzbudivo potľapkal po pleci: „To... nie je na tom nič zlé... teda...“ „Vďaka,“ povedal som, lebo mi bolo jasné, že sa mi snaží pomôcť, hoci dosť neohrabane. Sensei nikdy nebol na kontakty s ľuďmi. „A... hm... si si istý, že v tých mužoch len nehľadáš... otca?“ Tak to som si sakra istý, napadlo mi ako prvé, no bohužiaľ, moje ústa vypustili čosi celkom iné aj s kompletným hereckým výkonom. Mnohokrát som sa pýtal sám seba, k akému mozgu boli pripojené tie ústa v tej sekunde, keď som to vyslovil. K môjmu teda určite nie. „Áno... ja... ja v nich totiž hľadám vás, sensei...“ Gól. Podarilo sa mi ho šokovať. Reagoval nadmieru zaujímavo: chvíľu otváral ústa ako ryba na suchu, párkrát sa zhlboka nadýchol, očervenel a následne zbledol, stiahol ruku z môjho pleca, akoby sa popálil a potom ma pobozkal. „Eh... nie ste ženatý?“ pripomenul som mu, keď sa odtiahol a vyzeral, že sám neverí tomu, čo práve urobil. Po mojej poznámke sa placho usmial a ja som si uvedomil, akú chybu som urobil: sensei bol totiž naozaj príťažlivý, keď práve neprejavoval svoj pedagogický talent alebo fanatizmus do matiky. S tmavohnedými vlasmi a úprimnými modrými očami, navyše s postavou športovca spĺňal predstavy o mužovi snov približne deväťdesiatich percent dievčenského osadenstva školy. Predstava, že by som mu mal práve ja nejako ublížiť, sa mi vôbec, ale vôbec nepáčila. „Nie,“ priznal na moje prekvapenie, „Ale prosím, nešír to ďalej. Takto sa aspoň môžem tváriť, že mám dôvod neprijímať čokolády a zamilované listy od prváčok.“ „A bozkávať tretiakov,“ doplnil som s úsmevom, ktorý som mal obvykle vyhradený pre priestory istého hotela. Potom som si spomenul na Kazua v našej obývačke s matkiným rúžom na košeli a pridal som svojmu úsmevu na provokatívnosti. Presne podľa očakávaní, sensei prehltol naprázdno a potom sa zasmial: „Prepáč. Nechal som sa uniesť. Ak ti to nebude vadiť... mohol by si si nechať pre seba aj moju orientáciu? Predpokladám, že študentky by zorganizovali protestný manifest.“ Tentoraz som ja ostal stáť s otvorenými ústami: hoci ma pobozkal, doteraz mi ani nenapadlo, že by na tom mohol byť s výberom partnerov tak ako ja. Oprel sa o katedru a vošiel si rukou do vlasov: odrazu vyzeral podivne unavene. „Občas ma to už nebaví, neustále sa pretvarovať a niečo hrať, na decká a na tých kreténov v zborovni...“ povzdychol si v návale úprimnosti a okamžite si prikryl ústa dlaňou, akoby si až v tej chvíli uvedomil, čo povedal. „Nikomu to nepoviem,“ sľúbil som a myslel som to fakt vážne: nikdy som ho nevidel takého zraniteľného a unaveného a odrazu mi napadla šialená myšlienka. „Dúfam, že ani ty,“ doplnil som a keď na mňa pozrel, aby ma pravdepodobne trochu vyhrešil, pripravil som mu menšie (a dúfam, že príjemné) prekvapenie. Oprel som sa rukami o katedru, o ktorú sa opieral, takže sme sa dotýkali takmer po celej dĺžke tela. Dýchal prerývane a zrýchlene, z čoho som usúdil, že sa nemusím nijako brzdiť a jednoducho som sa na neho vrhol. „Ichiro... Ichiro, nemali by sme...“ začal, keď sa mu podarilo na chvíľu odtrhnúť, aby nabral dych. Podľa jeho ruky na mojom stehne a podľa toho, že prešiel z „Furugawa-kun“ na „Ichiro“ som usúdil, že chce pravý opak. „Mlč,“ rozkázal som s úsmevom, na okamih som pozrel do jeho vyplašených očí a keď som v nich našiel presne ten rozvášnený pohľad, ktorý som hľadal, prestal som sa ovládať.  „Kde a s kým si bol tak dlho a čo si tam robil?!“ zniesla sa na mňa spŕška nadávok v momente, keď som otvoril dvere. Podľa toho, že sa matka snažila vložiť do tých slov čo najviac materinskej lásky, na ktorú zabudla už pred rokmi, som spoznal, že ten sviniar Kazuo je pravdepodobne v dosahu a tak som sa nenamáhal s klamstvami. „Orál na katedre s učiteľom,“ odvetil som milo a vzápätí mi na tvár dopadla jedna pestovaná ruka. „Nevymýšľaj si, ty jeden drzý...“ začala. Ušetril som jej prácu: „...nevďačný bastard, však? Teraz, ak dovolíš, pozdravím otecka a idem spať.“ Niečo zavrešťala, nemal som chuť analyzovať tie zvuky. Pohľad na Kazua v kuchyni, navyše v zástere mi bol zadosťučinením. Ak mi aj matka neverila, Kazuo ma poznal lepšie ako ona a vedel, čoho som schopný. Spýtavo na mňa pozrel: hoci zvuk tečúcej vody prezrádzal, že matka je v kúpeľni, neodvážil sa položiť otázku priamo. Diabolsky som sa zaceril a Kazuo presekol mrkvu o čosi prudšie, než by bolo normálne. „Nezastavíš sa pred ničím?“ opýtal sa nakoniec, keď sa k tečúcej vode pridali aj zvuky drásajúce uši a rozbíjajúce sklo - nepochybne spev mojej matky v sprche. „A ty, oci?“ zatiahol som a ukradol som mu z krájacej dosky koliesko mrkvy. Zamračil sa: „Prestaň.“ „Kto? Ja, oci?“ opýtal som sa znovu sladko a pochrúmal som čerstvú zeleninu. „Tak prestaň!“ zvýšil hlas a hodil nôž o dosku. Čepeľ sa zapichla do dreva a pomaly klesala, kým nedopadla do normálnej vodorovnej polohy. Obaja sme ten pohyb pozorovali ako zhypnotizovaní. O sekundu na to utíchol aj zvuk sprchy. „Ichiro, prosím, nerob nič, čo by si...“ zašepkal náhlivo a ja som sa veľmi chcel uškrnúť, ale nepodarilo sa. V hrdle mi navrela akási podivná hrča a naoko nebola žiadna cibuľa, na ktorú by som mohol zvaliť vinu za štípanie v očiach. „Čo by som ľutoval, hm? To už som urobil, keď som si vtedy nevypýtal peniaze a neposlal ťa do riti.“ Zvrtol som sa a vypochodoval vo chvíli, keď sa dnu vovalila matka v ružovom uteráku, nesúc za sebou umelý závan kvetín.  „Tak na zdravie,“ zakričal po anglicky Shinji. Keď to urobil prvý raz v priebehu toho večera, obzrel sa takmer celý bar. Teraz to už väčšina ľudí ignorovala: jednoducho akceptovali fakt, že tomu čudnému stvoreniu v stredoškolskej uniforme nerozumejú. Práve oslavoval sedemnástku – o pol roka skôr, než ja – a mienil si to náležite užiť. Angličtina bola to jediné, v čom kedy Shinji vynikal a keďže som sa medzi profesormi tešil povesti celkom dobrého študenta (hoci neviem, ako sa mi to podarilo), mohol som s ním držať krok v konverzácii celkom pokojne. Bar, v ktorom sme sedeli, bol zaplnený prevažne študentmi a indivíduami: snáď preto si ho Shinji vybral na oslavu narodenín. Teraz veselo hulákal poznámky o každom, kto prešiel okolo nás takým tónom, že osoba, ktorej práve vynadal do slabomyseľných psychopatov, sa ešte usmiala a milo uklonila naším smerom, keďže Shinji sa správal, akoby dotyčnému pripíjal na zdravie. Objednal som ďalší pohárik: vyzerali sme o pár rokov staršie, a navyše dievča, ktoré tu brigádovalo, bola naša bývalá spolužiačka zo základnej. A dnes večer mala bar na starosti ona... to bol ďalší dôvod, prečo sme sem šli. Obaja sme už boli v poriadne dobrej nálade a navyše v alkoholickom opojení, keď Shinji zbadal človeka, ktorý vekový priemer celého baru presahoval asi o desaťročie. Bol v obleku a na stoličke asi meter od nás sa tváril, že číta noviny. Shinji ma okamžite nahlas upozornil: „Pozri, ako na teba čumí... stavím sa, že by vysolil pol milióna, keby ťa mohol pretiahnuť.“ Ani ma nenapadlo začervenať sa, pretože Shinji mal našťastie dosť rozumu, aby podobné hlášky prednášal v angličtine, takže hoci ho počul celý bar, nikto mu nerozumel. Aspoň to som si naivne myslel, kým sa na nás muž neusmial a neodpovedal plynulou angličtinou: „Pol milióna asi nie, ale pár tisícok by som vysolil celkom určite.“ Mal som dojem, že sa červenajú aj moje ponožky. Shinji však do mňa štuchol a zaškeril sa. „Stavím sa o tisícku, že to nespravíš. Bojíš sa.“ Nepotreboval by som ani tisícku, stačila mi poznámka o strachu. Vždy sme boli takí, provokovali sme sa k nezmyselným stávkam a skúškam odvahy, aby sme zistili, ako ďaleko dokážeme zájsť. V opojení alkoholu sme ešte hranicu nenašli a tak som sa na neznámeho v obleku provokatívne usmial. Opustil svoje miesto a presunul sa bližšie: „Koľko?“ Pokrčil som plecami, no keď povedal päťmiestne číslo, zotmelo sa mi pred očami. „Ha ha.. budeš mať sedemnásť a nespal si ešte ani s babou,“ bavil sa Shinji a ja som po ňom strihol vražedným pohľadom. Opustil som barovú stoličku aj Shinjiho a definitívne som si posral život. Ale na to som mal prísť až o rok neskôr, keď sa ten chlapík v obleku zjavil v kresle u nás doma.  Zobudil som sa spotený a chvíľu som riešil dilemu, či sa prikryť alebo odhodiť deku niekam na druhú stranu izby. Zavŕzgali dvere a ja som otvoril oči. Ako prvé som zbadal budík: ukazoval pol deviatej a ja som mal chuť zabiť kohokoľvek, kto mi znemožňuje vyspať sa aspoň cez tú poondiatu sobotu. Spomenul som si na svoj sen, ktorý ma posledné dve noci potrápil horšie, než keby sa mi snívalo o upíroch. Bohužiaľ, bola to totiž skutočná a poriadne podrobná spomienka na istú noc spred roka. A na človeka, ktorému som momentálne zaplesol dvere kúpeľne pred nosom. Pomerne ma totiž šokoval pohľad na jeho polonahé telo, ktoré zakrývali len kockované trenky s anime postavičkami. Tie, čo som mu dal zo srandy asi pred mesiacom. Teda, viac ma šokovalo, že to polonahé telo vychádza zo spálne mojej matky. „Ten teda má drzosť,“ zavrčal som na svoj odraz v zrkadle. Kyslo sa na mňa škľabil a pod očami mal kruhy ako od rany päsťou. Zariadil som sa podľa hesla „Nepoznám ťa, ale umyjem ťa“ a o chvíľu som už stál v kuchyni, kde to rozváňalo napodiv nie matkinými voňavkami a odpornou kávou ako obvykle, ale niečím opekaným a čerstvým pečivom. Za sporákom stál Kazuo a práve miešal praženicu, keď som vošiel. „Dobré ráno, mami, oci,“ zahlásil som milo a matka mi venovala šialený pohľad, ktorý svedčil o tom, že jej moja irónia neprenikla do mozgu. Kazuo sa na mňa poza chrbát svojej nastávajúcej bolestne zaškeril, no zachoval pokoj a nabral mi praženicu: „Ako si sa vyspal, Ichiro?“ Matkin prekvapený pohľad mu našepkal ďalšiu repliku: „Môžem ťa tak, dúfam, volať?“ „Iste, oci...“ usmial som sa ešte sladšie a pustil som sa do praženice. Matka len nadvihla obočie a ja som skvelo odohral úlohu, ktorá mi práve skrsla v hlave: „Nepozeraj na mňa tak, mami... aj ja chcem, aby sme boli super rodina a tento otec sa mi určite bude páčiť. Však, oci?“ Taký sladký úsmev mi skoro spôsobil cukrovku, hoci som sa musel veľmi premáhať, aby som sa nepovracal z obsahu slov, ktoré som práve vypustil z úst. Matke nič nedošlo a majetnícky sa na Kazua vrhla: „Som taká šťastná,“ zaspievala a vlepila mu nechutne mľaskavú pusu. Kazuo na mňa pozrel ponad jej plece, keď ho objala, očakávajúc nejakú reakciu: tak som mu teda reakciu ukázal. Žmurkol som na neho a ukázal som mu palce vystrčené dohora. Jeho výraz signalizoval, že za chvíľu ho raní mŕtvica a moje škodoradostné ja poskakovalo od radosti. Vedel som presne, že tento môj prístup Kazua naštve a možno zraní viac, než akákoľvek žiarlivá scéna a tak som scenár dotiahol k dokonalosti. „Oci? Mám dnes doučovanie z matematiky, môžem ísť? Viem, že ste asi chystali nejaký program, aby sme sa lepšie spoznali, ale berte to z tej lepšej stránky: aspoň budete mať čas jeden pre druhého...“ „Ichiro!“ zahriakla ma matka s falošným pohoršením v hlase. Zažmurkala na Kazua a zasmiala sa tak falošne, až to škrípalo: „Možno má pravdu, zlatko...“ Zlatko??? zajasal som v duchu. Naozaj som nemohol navrhnúť pre Kazua horšie mučenie, ako pobyt s mojou matkou... koľkokrát mi hovoril, ako nenávidí, keď ho niekto oslovuje ako kus nábytku či psa? Dokonalé. „Iste, že mám pravdu, mami... je mi jasné, že keď je medzi dvoma ľuďmi láska, chcú byť spolu sami...“ Kazuo už skoro plakal a matka sa ďalej škerila: „Ty si taký romantik...“ (nasleduje minútová kultúrna vložka desivého smiechu) „... tak teda choď, ale vráť sa do ôsmej, áno?“ „Iste, mami... ahoj, oci...“ zaspieval som naposledy a vytratil sa z kuchyne. Vyhrabal som z ruksaku papier s adresou, chytil som prvú mikinu, ktorá vykúkala spopod postele a vypadol som z tej desivej rodinnej atmosféry. Keď som sa ocitol na chodníku pred domom a bezmyšlienkovite som sa vydal smerom, kam ma navádzali znaky napísané ceruzkou cez moju písomku, docvaklo mi v plnej miere, kam idem a hlavne – za kým. Chvíľu som váhal nad možnosťou nejsť a potom som si zdesene uvedomil, že tam chcem ísť, nie kvôli poondiatej matematike, ktorú by som sa mohol pokojne naučiť z knihy alebo od Shinjiho, ale kvôli nemu.